ANALÝZA: Efektivita zbrojárskej výroby na Slovensku za čias budovania socializmu

Ťažký proces výstavby

Zavádzanie výroby vojenského materiálu podľa sovietskych licencií v ČSR podstatne ovplyvnili závery zasadnutia ÚV KSČ z februára 1951, kedy sa rozhodlo, že sa budú využívať hlavne sovietske licencie. Na ich základe Predsedníctvo ÚV KSČ prijalo uznesenie o urýchlenom prezbrojení čs. armády a obnove čs. zbrojného priemyslu a spracoval sa do podoby „Plánu maximálnej výroby v rokoch 1951-1953“ Ten sa síce nepodarilo plniť, ale i tak znamenala výrazný rast kapacít na výrobu zbraní hlavne na Slovensku. Slovensko sa považovalo za bezpečné zázemie pre výrobu pre hrozbu náletov silného amerického bombardovacieho letectva.

Vzhľadom na rýchly nárast výkonov bombardovacích lietadiel to však bola do značnej miery len iluzórna ochrana. Začiatkom 50-tich rokov americké prieskumné verzie bombardovacích strojov, ako napr. RB-47 bez problémov prenikali hlboko do vzdušného priestoru ZSSR a i nad naším územím bez problémov pôsobili prieskumné lietadlá NATO. Postupne sa síce protivzdušná obrana štátov Varšavskej zmluvy zlepšovala, ale v prípade konfliktu boli naše zbrojovky zraniteľné rovnako ako tie v Čechách. To však nič nemenilo na orientácii na ťažkú vojenskú techniku na slovenskom území.

Socialistické štáty do svojho zbrojárskeho priemyslu mohutne investovali a rozširovali výrobu moderných zbraní. Teoreticky je plánované hospodárstvo výhodné pre špeciálnu výrobu, pre možnosť jednoducho direktívneho systému, kde nie je problém uprednostniť vybraný podnik či priemyselné odvetvie i na úkor zvyšku ekonomiky.

Ale v praxi sa znovu potvrdilo, že systém centrálneho plánovania s úradne stanovenými cenami nie je dostatočne pružný na meniace sa podmienky. Úplne systém direktívneho plánovania zlyhával pri nevyhnutných kooperáciách v rámci Varšavskej zmluvy (VZ) a Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP). Problémy nekonvertibilných mien, fiktívnych a nereálnych menných kurzov so západnými voľne zmeniteľnými menami i zložité používanie tzv. konvertibilného kurzu boli také isté ako i v civilnom sektore.

Dozor veľkého brata

Pre netrhové podmienky neexistovala možnosť porovnávania vzájomných nákladov ani medzi krajinami VZ. To však bolo už zámerom sovietskej stratégie, aby mohli jednotlivé štáty VZ oponovať pri sovietskych tlakoch len individuálne bez koordinácie.

Sovietsky tlak mal podobu „Doporučenia o stave ozbrojených síl a ich výzbroje“, ktoré vydávalo Hlavné velenie Varšavskej zmluvy jednotlivým krajinám na príslušnú päťročnicu. Doporučenie, spresňujúce ročnými protokolom, stanovovali počty osôb, techniky, zväzkov a útvarov. Dopracovanie rozpočtovej a finančnej stránky bolo výhradnou záležitosťou príslušného štátu.

Pri problémoch s realizáciu sa rokovalo na najvyššej úrovni o redukcii požiadaviek či o odklade realizácie. V 80-tich rokoch sa pre napätie v rámci VZ a ekonomickými problémami mnohé požiadavky jednoducho neplnili.

Zahraničný obchod s vojenskou technikou bol pre Československo vždy s plusovým saldom (príloha č.1)

Príloha č. 1 – Zahraničný obchod s vojenskou technikou 1952-1990 ( vmil. Kčs obchodnej parity)

Náklady na zbrojný priemysel

Rast vojenských výdajov bol spočiatku pomalý, hlavne v 50-tich rokoch, kedy sa ešte využívalo veľké množstvo ukoristenej nemeckej vojenskej techniky. Z tohto obdobia je dosť málo relevantných štatistických informácií, ale nárast nákladov nebol výrazný. Náklady na obranu a bezpečnosť sa pohybovali okolo 2 % HDP.

Postupný nárast začal hlavne až po vstupe ČSR do Varšavskej zmluvy, kedy ZSSR tlačil na nárast zbrojenia hlavne na hraničné krajiny so západným blokom – t.j. ČSR, Poľsko a NDR. Nárast kapacít bol však pozvoľný a prejavil sa hlavne až od 60-tich rokoch (Príloha č. 2).

V 60-tich rokoch postupne narastala zbrojná výroba a tento trend prerušil až po roku 1968, kedy rozmiestnenie mohutných sovietskych vojsk o niečo znížilo potrebu výstavby čs. armáda. Okrem toho čs. strana financovala i sovietske okupačné vojská.

Uvedené náklady je treba brať s určitou rezervou, lebo niečo pre ozbrojené sily sa čerpalo i z iných kapitol, ktoré je ťažšie identifikovať, hlavne v 80-tich rokoch, kedy sa stupňovala studená vojna a armáda mala problémy s financovaním rastúcich požiadaviek. Slovenská republika mala na zbrojnej výrobe viac ako polovičný podiel (příloha č.3). V roku 1989 už dosahovala okolo 60 %. (príloha č.4).

Príloha č.2 – Rozpočtové výdaje na obranu, vojenské výdaje a podiel rozpočtových  výdajov na obranu na národnom dôchodku a štátnom rozpočte ČSSR, 1961-1989 (ml.Kčs) v bežných cenách:

Príloha č.3 – Podiel Slovenska na špeciálnej výrobe v rokoch 1971-1989

Príloha č.4

Subjekty zbrojného výskumu a vývoja na Slovensku (1950-1989)
Konštrukta Trenčín ZTS VÚHYN Dubnica nad Váhom ZTS EVÚ Nová Dubnica	VÚVT Žilina ZTS VVÚ Martin VÚ 080 Liptovský Mikuláš	ZTS VVÚ Košice ZTS VVÚ Komárno

 

Subjekty zbrojnej výroby na Slovensku (1950-1989)
ZTS Dubnica nad Váhom ZVS Dubnica nad Váhom PS Považský Bystrica  + ZTS Martin  + ZTS Námestova  + ZTS Prakovce  + ZTS Lučenec  + ZTS Hliník  + ZTS Malacky  + ZTS Trstená	Tesla Liptovský Hrádok Tatra Vagónka Poprad Vihorlat Snina VVS Košice PPS Detva  + Závod Krupina  + Závod Vlkanová  + Závod Lučenec  + Závod Tisovec  + Závod Hriňová  + Závod Rimavská Sobota	ZVT Banská Bystrica Tatra Bánovce nad Bebravou Tesla Vráble Slovenské Lodenice Komárno ZVS Meopta Bratislava Kablo Malacky

Efektivita špeciálnej výroby

Jedna vec boli náklady na špeciálnu výrobu, druhá vec bola efektivita využitia. Prejavovali sa nedostatky plánovanej ekonomiky na každej úrovni. Licenčná výroba tanku T-34/85 bola spojená s obrovskými nedostatkami a katastrofálnou kvalitou počiatočnej výroby. Tá začala v Čechách v ČKD Sokolovo, ale postupne sa preniesla od roku 1952 na Slovensko.

Plne však bola zvládnutá až v roku 1954. Zavedenie tankovej výroby bol bezpochyby veľký organizačný výkon, ale faktom je i to, že v roku 1954 bol už tank T-34/85 zastaraný a bol v pomerne krátkom čase (v roku 1957) nahradený novým tankom T-54A, ktorý predstavoval vo svojej dobe svetovú špičku a udával smer vývoja tankovej techniky i u štátov NATO.

Hlavnou príčinou zbytočne vynaložených prostriedkov pri vývoji bolo nedostatočná koncepcia zbrojných vývojov, ktoré ovplyvňovala neznalosť progresívnych zmien techniky, najmä nedostatočná znalosť a väzby na rozvoj vojenskej techniky ZSSR. Vývojári v ČSR sa museli zoznamovať s vývojom v špeciálnej technike prostredníctvom odborných západných časopisov.

V praxi sa to prejavovalo riešením vývoja systémov, ktoré boli už vyvinuté, alebo ktorých vývoj už nemal zmysel pre pokrok v iných oblastiach. Konštrukta Trenčín, najväčšie vývojové stredisko zbrojárskej výroby, tak riešila v rokoch 1952-1955 zbytočne nový protilietadlový kanón, hoci sa v ZSSR už pripravovala výroba protilietadlových riadených striel. Samozrejme takých prípadov bolo veľa.

V mnohých prípadoch však bolo zastavenie úspešných čs. zbrojných projektov len jednoduchým odstavením konkurencie zo strany sovietskej strany pomocou politickej línie.

Okrem značných finančných strát prinášala táto nízka efektivita i značné morálne straty, lebo pre mnoho vysokokvalifikovaných a motivovaných pracovníkov sa strácal zmysel práce. Tieto problémy boli i predmetom oficiálnych odborných konferencií, ktoré často išli proti straníckej línii komunistickej strany a boli i súčasťou oficiálnych dokumentov, kde podniky kritizovali nedostatky v plánovaní v rámci RVHP. Štátni úradníci však reálne nedostatky „riešili“ hlavne prenasledovaním „rozvracačov“ zabehnutých poriadkov.

Príloha č. 5 – Výroba ťažkej obrnenej techniky na Slovensku (1952-1991):

* Okrem tankov MT-34 bolo vyrobených 61 samostatných mostoviek PM-34 na podvalníkoch. Nebolo vyrobených 126 tankov MT-34!; *ČSSR – technika prevzatá armádou, ak sú v tabuľke dve miesta, časť techniky bola obratom exportovaná a do armády bola zaradená len formálne

Na Slovensku sa vyrobilo v období 1952-1989 takmer 45 tis. obrnených vozidiel, čo z nás robilo lídra medzi výrobcami tejto techniky, hneď za veľmocami (príloha č.5).

V tejto mase techniky boli tri hlavné skupiny zákazníkov. Československá ľudová armáda bola veľkým zákazníkom, ktorý odoberal takmer tretinu produkcie, skoro polovica šla na export do socialistických krajín (príloha č.6) – hlavne v rámci Varšavskej zmluvy a zvyšok, zhruba pätina išla na export do nesocialistických, hlavne rozvojových krajín (príloha č.7). Treba dodať, že predstavené tabuľky udávajú, kde skončila vybraná vojenská technika ako nová z pohľadu ekonomiky – t.j. kto za ňu zaplatil, resp. mal zaplatiť.

Exportné dodávky boli často vybavované tak, že technika bola stiahnutá zo zásob armády po veľmi krátkom čase a jej dodanie do stavu československej armády (ČSA) bolo preto len formálne a reálne tam ani neslúžila, maximálne bola krátko uložená. Armáde vrátili vynaložené prostriedky.

Týka sa to len novej techniky dodané prakticky vždy súčasne s výrobou danej techniky na Slovensku a dôvody súviseli s potrebou rýchlo vyplniť nejaký zmluvný, ktorý nebol schopný naplniť výrobca (prípad T-34/85 a OT-62 v tabuľke č.5). Treba však dodať, že úplne presný rozsah zahraničných dodávok sa určuje dosť ťažko, autori sa značne rozchádzajú.

Príloha č. 6 – Export ťažkej obrnenej techniky zo Slovenska do socialistických krajín (1952-1991):

Príloha č.7 – Export ťažkej obrnenej techniky zo Slovenska do nesocialistických krajín (1952-1991):

Je to spôsobené i tým, že často ZSSR presúval plnenie dodávok i na svojich socialistických satelitov a tým značná časť i zbraní vyrobených na Slovensku bolo dodané cez kontrakty ZSSR. V prípade výroby na Slovensku to bol hlavne prípad bojových vozidiel pechoty.

Je problém vysledovať presný rozsah dodávok i do ZSSR. Udáva sa väčšinou číslo od 5100 ks po „približne 10 tisíc“. Nakoľko môj otec sa zúčastnil ceremoniálu odovzdávania 10 tisíceho kusu BVP-čka, kde dostal vyznamenanie „Vzorný pracovník podniku“ s dátumom 19.10.1988 (príloha č.8), tak sa dá dokázať, že dodávky boli skutočne cez desať tisíc ks.

Príloha č.8

Diplom udeľovaný pracovníkom pri príležitosti odovzdania jubilejného desaťtisíceho vozidla radu BVP do ZSSR v ZŤS Dubnici nad Váhom

Inokedy sú pomerne presné čísla dodávok zbraní do jednotlivých krajín, dokonca sa mnohí autori zhodujú, ale matematicky tie čísla nesedia s počtom vyrobených kusov danej techniky a to často smerom hore! Preto je nutné brať predmetné počty techniky s určitou rezervou nie len tu, ale i vo všetkých zdrojoch. Bez udania konkrétnych primárnych dokumentov je nutné brať každého autora skepticky.

Dôležité sú reálne dodané počty techniky a nie len zmluvné dodávky, ktoré mohli byť na jednej strane krátené (napr. zlou platobnou disciplínou odberateľa), alebo naopak rozšírené (dodatkom, ktorý sa už bádateľovi do rúk nedostal). Vzhľadom na to, že časť materiálov sa po roku 1989 znehodnotila, pamätníci nie sú v týchto prípadoch spoľahliví (ak vôbec žijú) a krajiny odberateľov majú nedostupné archívne zdroje (Sýria, Lýbia) je pravdepodobné, že úplnú istotu s počtom vyvezenej techniky do tej či onej krajiny nebudeme mať nikdy.

Ďalším problémom je to, že objednávateľ bol len formálny a technika bola obratom predaná tretej strane. Malo by sa to týkať napr. dodávky strojov BVP-1 do Iránu cez Sýriu v 80-tich rokoch.

Treba povedať, že v tabuľkách nie je uvedená použitá technika dodaná po dlhšej službe či uskladnení u ČSA. Táto nemala žiadny priamy vplyv na zbrojnú výrobu a často bola odpredaná za symbolické ceny, prípadne rovno zadarmo. Najväčšou dodávkou v rámci bezplatnej pomoci bola dodávka 93 tankov T-54AR pre Sýriu po prehratej vojne v roku 1973.

A aký bol ekonomický prínos pre Slovensko, resp. ČSSR ?

Odpoveď nie je taká jednoduchá ako by sa mohlo zdať. Dodávky pre vlastnú armádu samozrejme štátu nič nezarobia, maximálne môžu ušetriť náklady na nákup vlastnej techniky. Vývoz sa delil na dve časti. Vývoz do socialistických krajín, prevažne štátov Varšavskej zmluvy a do kapitalistických krajín. Cena sa určovala v rámci socialistického plánovania pomocou tzv. rozdielového ukazovateľa. Ten znamenal pomer medzi výrobnou a predajnou cenou.

Ak bol menší ako 1, tak znamenal exportné dotácie, napr. automobily Škoda sa v 80-tich rokoch vyvážali z rozdielovým ukazovateľom 0,6, čo znamenalo, že 40 % jej výrobnej ceny dotoval štát. Zmysel to malo samozrejme len v socialistickom netrhovom hospodárstve – išlo o valuty. Naopak napríklad vyvážený sofistikovaný elektronický pasívny pátrač TAMARA i jeho predchodca RAMONA mal rozdielový ukazovateľ 2,5. Približný obraz o týchto ukazovateľoch dáva príloha č.9.

Príloha č.9 – Rozdielové ukazovatele vývozu

Cena pre spojencov mala byť stanovená podľa zásad dohodnutých v RVHP „očistená od „konjunkturálnych vplyvov“ a spriemerovaná na päťročné plánovacie obdobie. Existoval tlak u všetkých výrobkov vyrábaných na základe sovietskej licencie (a to bola väčšina ťažkej techniky vyrábanej na Slovensku) na to, aby úroveň týchto cien bola prispôsobená sovietskej cenovej hladine.

Nízke nákladové ceny obrovskej sovietskej zbrojnej produkcie bola formou tzv. doporučením Stálej komisie RVHP pre obranný priemysel vnucovaná všetkým členským krajinám. Celá výroba na základe sovietskych licencií sa tak stávala často stratová. Podľa vtedajších analýz čs. strany by mali byť ceny vyššie 1,7 – 3 krát. Toto však bol problém štátu, ktorý dorovnával cenu výrobcovi. Samotné výrobné podniky dostali zaplatené všetko v rátane zisku. Okrem toho mali výrobcovia špeciálnej techniky i iné výhody, napr. úprava normatívneho zisku či rýchlejšie odpisovanie majetku. Niet sa preto čo čudovať, že podniky sa snažili skôr rozvíjať „špeciál“ ako civilnú výrobu.

Len pri vývoze do kapitalistických krajín sa uplatňovali tržné princípy, lebo sa samozrejme na medzinárodnom trhu inak ani podnikať nedalo. Tam nebol teoreticky problém zarobiť vývozom pomerne kvalitných ťažkých zbraní.

V praxi sa však uplatňovali rôzne politicky motivované zvýhodnenia vybraných „priateľských“ režimov a to hlavne formou dlhodobých úverov poskytnutých čs. stranou, ktoré sa však často nesplácali a tak bol zisk viac menej iluzórny.

V praxi sa vyskytovali až absurdné prípady pomoci. V roku 1956 bol podpísaný kontrakt s Jemenom na dodávku zbraní za 87 mil. v rátane 15 ks tankov T-34/85 a 50 ks samohybných diel SD-100, ale ČSR malo dostať len 30 % tejto ceny a i tá mala byť splatená za 10 rokov s jednopercentným úrokom. Tento „výhodný“ obchod bol pridelený zo strany ZSSR a čs. vedenie ho muselo splniť i keď samo si bolo vedomé ekonomickej absurdnosti obchodu, resp. skôr daru. Okrem toho sovietska strana požadovala v rámci kontraktu i „poskytnutie širokej technickej podpory vo forme dodávok opravárenských kapacít, vyslanie čs. inštruktorov na výcvik a i dodanie výrobnej linky na výrobu ručných zbraní“.

Najväčšou starosťou bolo tento obchod utajiť pred ostatnými zákazníkmi, lebo takéto obchody si čs. strana veľmi dovoliť nemohla, hlavne po tom čo „priateľský“ Jemen uhradil len prvú splátku a tým platby skončili i napriek pokračujúcej vojenskej pomoci, ale už bez vývozu ťažkých zbraní. Treba dodať, že spôsob a čas planenia tejto zmluvy nie je jasné, pramene sú značne rozporné, ale na ilustráciu absurdnosti „lukratívnosti“ exportu v danom období to úplne stačí (rozsah reálne uskutočnených dodávok je však neznámy, pramene sa rozchádzajú – jeden z ďalších nejasných príkladov nášho exportu, v tabuľke č.6 je najčastejšie udávaný údaj dodávky 30 ks T-34/85).

Rozdiel efektivity vývozu sa dá ľahko demonštrovať podľa vývozu bojových vozidiel pechoty v rokoch 1981-1985. Do socialistických štátov sa ich vyviezlo asi 3 748 so stratou 1,24 mld. Kčs a do nesocialistických asi 1 318 ks a zisk bol 2,3456 mld. Kčs. Celkový zisk v siedmej päťročnici tak predstavoval 1,105 mld. Kčs.

Najlepším zákazníkom našich ťažkých zbraní bola jednoznačne Líbya, ktorá bola z krajín rozvojového sveta z dôvodu ropného bohatstva najsolventnejšia. Koncom 80-tich rokov však i tento zákazník prestával byť plne spoľahlivý a mal problém s platbami za dodané zbrane.

Platobná disciplína mnohých našich veľkých odberateľov bola nízka a v koncom roku 1990 boli už mnohí naši odberatelia mali už veľké pohľadávky po lehote splatnosti. Hodnota celkových vývozných pohľadávok ČSSR v roku 1990 bola pri niektorých krajinách veľmi vysoká: Sýria – viac ako 1 mld. USD (z toho špeciál 750 mil. USD), Irak – 400 mil. USD, Líbya – 156 mil. USD, Alžírsko – 37 mil. USD.

Prínos pre Slovensko

Ak chceme posudzovať prínos mohutnej výroby špeciálnej techniky pre Slovensko, resp. Československo, tak by sme mali analyzovať finančné výsledky špeciálnej výroby. Napriek plánovanej ekonomike je však realita taká, že je veľký problém získať relevantné čísla. Je to až neuveriteľné, ale autori, čo skúmajú túto oblasť tak sa zhodujú, že do roku 1971 to nie je ani možné! Jednoducho pre to nie sú podklady.

Pôvodne všetky zdroje zo zahraničnej obchodnej činnosti so zbraňami plynuli do štátneho rozpočtu a všetky potreby obranného priemyslu boli dotované. Platil teda princíp priameho vzťahu zahraničnej výmeny zbrojného tovaru k štátnemu rozpočtu. Zmena nastala až v roku 1967 s prijatím tzv. novej sústavy riadenia národného hospodárstva.

Príloha č.10 Vzťah zahraničnej obchodnej činnosti so zbraňami ku štátnemu rozpočtu (v mil. Kčs)

Základné vzťahy, charakterizujúce hodnotu výroby a rozsahu vynaložených štátnych zdrojov možno na makroekonomickej úrovni zostaviť až na obdobie 1971-1990 (príloha č.10). A i tieto čísla sú poplatné dobe. Napríklad mnohé náklady na vývoj vojenskej techniky boli skryté v rozpočtovej kapitole výskumu a vývoj a naopak zdroje na špeciálnu výrobu sa použili často i na civilnú výrobu. Štátny rozpočet odčerpával i značnú časť bilančného zisku formou dodatkových odvodov.

Často to bolo len zreálňovanie nereálnych plánov na konkrétnu realitu. Preto je možné síce sčítavať tieto nepresné čísla ... ale zaručený výsledok nie je istí a v podstate ani možný.

V zbrojárskom priemysle na Slovensku bolo zamestnaných veľa ľudí. Priamo asi 35 tisíc, ďalšie desiatky tisíc v nadväzujúcich odvetviach. Je faktom, že ich platové podmienky boli nadštandardné. Okrem základných platov bolo možné dostať výkonnostné štvrťročné prémie, ktoré boli k pomeru k platu určite motivujúce. Boli vo výške niekoľko sto korún čo pri platoch 2-3. tis. Kčs v 80-tich rokoch zaujímavé prilepšenie a okrem finančnej hodnoty boli formou diplomov (príloha č.11).

Príloha č.11

Diplom za dobré plnenie pracovných úloh. Bol spojený s vyplatením odmeny vo výške niekoľko sto korún, čo bola  v tom čase výrazné prilepšenie platu.

Tak isto bola možnosť si privyrobiť pomocou podávania zlepšovacích návrhov a to často i do výšky platu. Okrem peňazí a diplomov boli súčasťou ocenení i odznaky (príloha č.12). Samozrejmosťou však bolo nutnosť sa stranícky vzdelávať a osobné hodnotenia, ktoré sa týkali i súkromia, čo však nebolo špecialitou len zbrojárskeho priemyslu. Pracovníci museli podpisovať aj mlčanlivosť, nakoľko vojenský priemysel bol sprevádzaný veľkým utajovaním.

Príloha č.12

Doba sa mení

Niekedy nie sú dôležité ani tak konkrétne čísla, ale trendy. A trend bol koncom 80-tich rokoch jasný – pokles.

Najvyššie hodnoty vo vývoze i dovoze do boli dosiahnuté v roku 1986. Vrcholným bodom zbrojnej výroby v Československu bol však až rok 1987. Jej objem dosiahol cca 29,3 mld. Kčs, podiel výroby zbraní na celkovej strojárenskej výrobe Československa pohyboval v rozmedzí 10–11 %. Koncom 80-tich rokov sa úplne zmenila politická situácia na svete. Následkom pádu východného bloku „automaticky“ odpadlo 80 % trhov pre slovenské zbrojovky – t.j. vnútorný trh a krajiny socialistického bloku.

Pokles odbytu zbraní však už nastal skôr. V 80-tich rokoch sa zavádzali nové zbraňové systémy, ktoré boli síce výkonnejšie, ale i neporovnateľne výrobne náročnejšie a teda drahšie. Pokým výrobná cena tanku T-55A sa pohybovala okolo 2 miliónov Kčs, nový tank T-72 už stál cez 13 mil. Kčs. Už samotná armáda nevyhnutne plánovala obmedziť nákup novej techniky a modernizáciu riešiť i modernizáciou stávajúcej techniky – napr. tankov T-55A na štandard T-55AM1 a T-55AM2 „Kladivo“.

Veľký význam mala i Zmluva o konvenčných ozbrojených silách v Európe, ktorá už koncom roku 1988 definovala znižovanie konvenčných zbraní s naplnením do roku 1992. Tá razantne znižovala stavy ťažkej techniky čo uľahčilo rozpočtom krajín, ale ťažko postihlo výrobcov. Rozpadom bipolárneho sveta sa nákup v bývalých krajinách sovietskeho bloku zredukoval na absolútne minimum, kde zväčša už len dobiehali rozbehnuté projekty. V podstate sa len zreálnil stav, kedy síce armády sovietskeho bloku i požadovali zbrane, ale s financovaním, hlavne formou úverovania mali značné problémy. Platilo to i o ZSSR, ktorý stratil schopnosť vyrovnávať svoje záväzky a export sa zastavil.Následné dlhy vyrovnávalo nástupnícke Rusko ešte dlhé roky po rozpade ZSSR.

Veľkou zmenou bolo i zrušenie obmedzení pri vývoze zbraní z nástupníckych štátov ZSSR. Rusko či Ukrajina okamžite ponúkla na export najmodernejšie verzie svojich tankov T-72 či T-80 čo bolo v časoch studenej vojny nemysliteľné. Hlavne mimo socialistických štátov sa vyvážala „downgradovaná“ technika a najlepšie verzie si ponechávala sovietska armáda. Tak si istila technologickú prevahu nad svojimi často neistými spojencami.

Začiatok konverzie

Oficiálne o útlme zbrojárskej výroby rozhodlo Predsedníctvo vlády ČSSR na konci júna 1988 a okamžite sa začala príprava na konverziu výroby zo špeciálnej na civilnú. Komunistické vedenie plánovalo na rok 1990 výrobu len 25 ks tankov T-72M1 a to pre vývoz. Nová nekomunistická vláda však rozhodla, že sa ich vyrobí 107 a väčšinu nákladov znášal federálny rozpočet z dôvodu hrozby rastu nezamestnanosti.

Vládne rozhodnutie o ukončenie výroby obrnenej techniky v ZTS Martin, ZTS Dubnica nad Váhom a PPS Detva prišlo v roku 1991. Už len dobehla výroba 100 ks tankov T-72M1 pre Sýriu, ktorá kúpila i tie vyrobené v roku 1990. Neobišlo sa to bez politických prieťahov, nakoľko USA a Izrael neboli z obchodu nadšení. Zastavenie výroby však nebolo otázkou politiky, ale trhu.

Väčšina bývalých zákazníkov už nechcela z našich zbrojoviek žiadnu techniku a mnohí sa dokonca i tej svojej modernej rýchlo zbavili (bývalá armáda NDR) za nízke ceny a obmedzili už i tak malý manévrovací priestor na dodávky nových zbraní. Bývalí kapitalistickí zákazníci neboli schopní ani uhradiť staré astronomické dlhy, a nová vláda už nemala chuť a hlavne peniaze úverovať neistý biznis.

Na Slovensku sa týkala konverzia hlavne podnikov Konštrukta Trenčín (97 % špeciálnej výroby), ZVS Dubnica nad Váhom (87 %), ZŤS Hriňová (72 %), ZŤS Dubnica nad Váhom (70 %), ZŤS Prakovce (68 %), ZŤS Martin a Strojárne Malacky (po 64 %), ZŤS Detva (60 %), Meopta Bratislava (58 %), Tesla Liptovský Hrádok (57 %) a i iných podnikov v nižšom rozsahu.

Situácia bola veľmi ťažká, lebo prepad výroby bol rýchly a množstvo materiálov a subdodávok ostalo na skladoch. Mnohé špeciálne jednoúčelové technológie boli úplne nové, ťažko pre civilný sektor použiteľné.

Prečo konverzia „bolela“ ?

Je neoddiskutovateľným faktom, že po roku 1989 vládla dosť veľká naivita o ďalšom vývoji. Zbrojná výroba bola nejako „automaticky“ odvrhnutá a nebol ani na najvyššej politickej úrovni, hlavne federálnej, udržiavať ju pri živote. Objektívne treba dodať, že to bola realita a žiadni iní politici by s radikálnou redukciou nášho špeciálneho priemyslu nič neurobili. Už sa dali len tlmiť následky. A nemožno poprieť, že sa z federálnej úrovni tiekla do konverziou postihnutých podnikov pomoc. A nie malá (príloha č.13).

Príloha č.13 Projekty konverzie s podporou federálneho rozpočtu

Okrem toho prebiehal proces oddlženia cez štátom vlastnené banky formu odpisovania starých dlhov. Tie boli odpísané v celkovej hodnote asi 2,5 mld. Kčs a dotkli sa hlavne slovenských podnikov, ktoré si znížili zadlženie o stovky miliónov Kčs, najviac ZŤS Dubnica nad Váhom – 900 mil. Kčs.

Kde sa stala chyba ?

Na Slovensku sa stali symbolom „zlej“ konverzie hlavne českí politici, špeciálne prvý a posledný prezident ČSFR, Václav Havel. Ako už bolo uvedené v „havlových“ časoch už bolo o masívnom znižovaní našej zbrojnej výroby rozhodnuté. Najlepším dôkazom je to, že ani po vzniku nášeho samostatného štátu sa nič zásadné na kolapse ťažkej zbrojnej výroby nezmenilo a to napriek proklamovanej veľkej podpore.

Treba povedať, že veľký úder pre našich zbrojárov mala i prvá „vojna v priamom prenose“ a operácia Púštna búrka v roku 1991 v Kuvajte. Propagandisticky dobre zvládnutá vojna, kde boli zbrane „chirurgicky presné“ sa vtlačila do obývačiek celého sveta ako prehliadka zničenej sovietskej techniky, ktorú zničila víťazná koalícia v krátkom čase.

O fakte slabého výcviku irackých vojakov, vzdušnej prevahe a pod. sa nediskutovalo. Sovietske zbrane boli vhodné len do šrotu.

Socializmu to nezvládol

Korene našej bolestivej konverzie treba hľadať inde, a to v plánovanom hospodárstve. To počas takmer 40-tich rokov budovania zbrojnej výroby na Slovensku len slabo reagovalo na trh a meniaci sa svet. Pokles dopytu po zbraniach v rozvojových krajinách sa „riešil“ úverovaním z našej strany a neustálym odkladaním splácania starých úverov a nie prispôsobením sa na nižší dopyt. Taký istý problém bol i v rámci zbrojného obchodu socialistických krajín a i domáca armáda, resp. rozpočty ČSSR už ukazovali na to, že pokles je nevyhnutný. O čo viac sa umelo výroba „naparovala“, o to zväčším rachotom „spľasla“.

Netreba zabúdať na to, že konverzia bola v pomeroch kolabujúcej socialistickej ekonomiky len jedným a dokonca ani zďaleka nie najväčším problémom. Celá spoločnosť sa rýchlo menila, otvoril sa trh, prišiel kvalitnejší lacnejší tovar a domáce podniky mali problémy od Ašu až po Svidník. Nebolo možné riešiť len jeden segment ekonomiky, ktorý bol navyše pre domácu armádu pri jej znižovaní stavov nepotrebný a vývoz bol často politicky „výbušný“.

Mnohí bývalí pracovníci nášeho zbrojárskeho priemyslu dnes už len nostalgicky spomínajú na „dobré časy“ a nespomínajú na porevolučnú zmenu v dobrom. Je to pochopiteľné. Oni poctivo pracovali v najkvalitnejších podnikoch štátu a tvorili miliónové hodnoty a ich produkty sú dnes po celom svete. Ani najlepšie ich snaženie však nemohlo prevážiť chybné fungovanie plánovanej ekonomiky, kde o ekonomike nerozhodoval trh, ale strana.

Privatizácia – konečné riešenie?

Poslednou etapou transformácie bola privatizácia. Tá síce začala krátko po roku 1989 a bola často „divoká“, faktom ale ostáva, že len konkrétny súkromný vlastník sa vie zodpovedne postarať o svoj podnik. S odstupom času možno skonštatovať, že rôzne spôsoby záchrany štátneho „strategického“ zbrojného priemyslu v praxi znamenali len plytvane a obohacovanie finančných skupín napojených na politické strany a na deklarovanú „záchranu“ pracovných miest to malo minimálny dopad.

ZDROJE:

1) Zubko Štefa, Zubko Juraj, Obrnená technika 1944-2001 výroba v Slovenskej republike, Magnet Press Slovakia, 2002.

2) Hofman Jiří, Baur Jan, Tajemství riadiotechnického pátrače Tamara, Nakladatelství Sdělovací technika, Praha 2003.

3) Vopat Zdeněk a kol., Konštrukta Trenčín, Magnet Press Slovakia, RESS Senica 2000.

4) Komárek Valtr a kol., Prognóza a program, Academia Praha1990.

5) Zídek Petr, Sieber Kerel, Československo a Blízky východ v letech 1948-1989, Praha 2009.

6) Zídek Petr, Sieber Kerel, Československo a subsaharská Afrika východ v letech 1948-1989, Praha 2007.

7) Krč Miroslav a kol., Vojenské výdaje v letech studené války a po jejím skončení, Praha 2000.

8) Francev Vladimír, Československé tankové síly 1945-1992, Grada publishing, 2012.

9) Bajzíková Anna, Obranný priemysel a zbrojenie – fenomén štátneho sektoru (prípad Československa a Českej republiky), Univerzita Karlova v Praze, Fakulta sociálních věd, Institut 10) ekonomických studií, Bakalárska práca, Praha 2009.

10) Štaigl Jan, Turza Peter, Vojenská História, Zbrojná výroba na Slovensku v rokoch 1969-1992, časopis Vojenská história.

11)Štaigl Jan, Štefanský Michal, Vojenské dejiny Slovenska VI. Zväzok 1945-1968, Magnet Press, 2007.

12) Internet (www.wikipedia.org, www.valka.cz a iné)