NÁZOR: Macron má pravdu, potrebujeme Európsku obranu

Zahraničnú politiku USA dnes formuje človek s narcistickou a disociálnou poruchou osobnosti. Takže je ľahko manipulovateľný a vidíme to aj v realite. Scenár je obvykle: Trump telefonuje so zahraničným lídrom, následne v sérii tweetov oznámi zásadné strategické rozhodnutia. Celý bezpečnostný a zahraničnopolitický aparát USA sa z nich potom snaží zistiť, aké vlastne. A následne, minimalizovať škody.

Trump jedným tweetom stiahol vojakov zo sýrskej Rožavy – čím Kurdov vohnal do rúk Rusov, u ktorých hľadajú ochranu pred Turkami. Výsledkom nestability v regióne môžu byť ďalšie milióny utečencov do Európy. Nezdá sa však, že by to Trumpa akokoľvek trápilo.

USA odchádzajú z Európy

Keď v 80 rokoch Sovietsky zväz začal rozmiestňovať rakety stredného doletu, USA reagovali rozmiestnením vlastných v Európe. Rakety potom zlikvidovala Zmluva o obmedzení striel stredného a krátkeho doletu (INF). Začiatkom roka ale USA zmluvu vypovedali, pretože Rusi ju začali porušovať. V Európe však následne neplánujú rozmiestniť vôbec nič. 

Nejde len o Trumpa – pozornosť USA sa z Európy do Pacifiku presúva dlhodobo. USA po skončení studenej vojny postupne stiahli väčšinu svojich vojsk z Európy. Menšie jednotky len „premávajú“ po východnej Európe a cvičia s miestnymi vojakmi. Tvoria tak fakticky „živé štíty,“ odstrašujúce prípadného agresora. Čo ak Trump aj to zruší? Jedným tweetom?

Čo je horšie, nezdá sa ani, že by sa americká politika mala po Trumpovi zmeniť. Pre ani jedného demokratického kandidáta nie je otázka obrany Európy témou. Je veľmi ľahko možné, že sa dostávame do obdobia nového amerického izolacionizmu. 

Riešením nie je hystericky útočiť na Macrona – ale pripraviť sa na takúto alternatívu.

Európa je vojenská mocnosť

Európa už obrannú alianciu má a volá sa paradoxne – NATO. Z NATO sa totiž stále viac stáva európsky projekt. USA a Turecko smerujú „de facto“ von, pre obranu Európy a jej záujmov v blízkom zahraničí sa s nimi už nedá veľmi počítať. A Fínsko a Švédsko smerujú dnu. Po Kryme podpísali s NATO zmluvy, ktoré znamenajú fakticky pasívne členstvo v NATO. 

Takto definovaná Európa je v skutočnosti vojenská mocnosť. Má po Číne druhú najväčšiu armádu na svete a napríklad v porovnaní s Ruskom viac tankov, či podstatne silnejšie letectvo. Tiež má, oproti Američanom síce malú, stále však druhú najväčšiu výsadkovú silu na svete. Ktorá Európe umožňuje aj rozsiahle stabilizačné operácie v zahraničí.

Macron má pravdu keď hovorí, že Európa sa ubráni aj sama. V čom je teda problém? V princípe – európske armády sú budované ako samostatné národné jednotky, nie ako súčasť väčšieho celku. A chýba (spoločný) strategický komponent.

Ako budovať európsku armádu

Nemá zmysel budovať novú vojenskú štruktúru, keď tu máme europeizujúce NATO. Naopak, je potrebné posilňovať európske spôsobilosti - v rámci NATO.

To už začalo – či už pod hlavičkou NATO, alebo EU sa štáty združujú a budujú spoločne projektov tzv. bojovej podpory - tankovacie, dopravné, či letectvo včasnej výstrahy, drony a podobne. To je prvá cesta.

Druhou je lepšia koordinácia výzbrojných politík a čo najviac spoločných výzbrojných projektov. Aj tu už máme nádejný štart – EU projekt PESCO, ktorý spomínal aj Macron.

Kľúčové bojové spôsobilosti si národné štáty stále budú chcieť udržať, avšak najmä pri menších armádach, ako je naša, ktoré neufinancujú plné spektrum výzbroje, bude postupne nevyhnutné zdieľanie spôsobilostí. V budúcnosti tak SR poskytne napríklad delostrelcov českej armáde a tá nám na oplátku napríklad cvičné letectvo. To je tretia cesta.

Európske jadrové sily...

Napriek tomu existujú dve oblasti, kde by Európa mala budovať aj spoločné bojové spôsobilosti.

Prvou je strategický komponent. Rusi majú nad Európou obrovskú prevahu v jadrových zbraniach. Kým ale budú veriť, že NATO použije jadrové zbrane proti nim, žiaden útok napríklad na Pobaltie si nedovolia.

Keďže Trump je v jadrovom odstrašení nedôveryhodný, ťarcha by ležala práve na Francúzoch a Britoch. Lenže, bol by Macron ochotný použiť jadrové zbrane a riskovať v odplate zničenie Francúzska, pre Pobaltie? 

Zdá sa, že je nevyhnutné vybudovať spoločnú európsku jadrovú odstrašujúcu silu, nahradzujúcu americkú pasivitu po konci INF, tak dôveryhodnú aby od útoku na Európu odradila kohokoľvek. 

Aj tu už máme riešenia – existujúcu politiku zdieľania jadrových zbraní a obnovu projektu „Multilaterálnych jadrových síl NATO“ zo 60tich rokov. Ale v réžii Francúzov, nie Američanov, čo by Macron iste podporil. Výhodou takého projektu sú aj relatívne malé náklady.

...a európska „légia“

Druhou oblasťou je vybudovanie „Európskej légie.“ Vyspelé štáty sú dnes ochotné podporiť boje v zahraničí leteckou, delostreleckou a ďalšou bojovou podporou, avšak nie sú ochotné nasadiť a nechať zomierať živú silu. 

Pre politikov je veľmi ťažké schváliť účasť národných vojsk, riskovať smrť vlastných vojakov a následne niesť doma politické náklady. Preto hľadajú alternatívy.

To je princíp fungovania francúzskej Cudzineckej légie. Alebo ruského angažmánu v Sýrii – poskytujú Asadovi bojovú podporu, ale nebojujú v poli. A ak bojujú, sú to formálne príslušníci súkromných vojenských firiem, nie príslušníci ruskej armády. Bojujú a umierajú za seba.

Vytvorenie takejto celoeurópskej jednotky, doslova „žoldnierov,“ ktorí nebudú formálne členmi národných armád a ktorých nasadenie bude závislé od politického rozhodnutia na európskej úrovni, nie národných vlád, je pravdepodobne jedinou schodnou cestou, ako by Európske štáty boli ochotné efektívne nasadiť vojenskú silu v blízkom zahraničí. 

Ako hovoria mnohí politici aj u nás – riešiť problémy, tam kde vznikajú.

Článok bol písaný pre denník SME a web Armádní noviny