Výzbroj pre slovenské vrtuľníky UH-60M Black Hawk

Na druhej strane náhrada vrtuľníkov UH-60 je tiež jednou zo šiestich hlavných modernizačných priorít amerických ozbrojených síl (treťou najvýznamnejšou). Základné modely helikoptéry Black Hawk majú byť vyradené do roku 2024 a s náhradou neskorších verzií sa začne okolo roku 2030.

Pokiaľ ide o samotný fakt, že vrtuľníky sú neozbrojené, pre objektivitu treba napísať, že pred  rokom 2015 nebolo možné dostať ozbrojený Black Hawk priamo od výrobcu, ktorým je firma Sikorsky. Vtedy totiž patrila pod koncern United Technologies Corporation, ktorý neobchodoval so zbraňovými systémami vrtuľníku. Na získanie ozbrojeného Black Hawku bolo potrebné nakupovať vrtuľník a zbrane oddelene.

Túto „nadprácu“ v roku 2014 vykonalo Tunisko, ktoré si objednalo 12 vrtuľníkov UH-60M a k nim aj protitankové riadené strely, neriadené rakety a guľomety gatling kalibru 7,62 mm ako aj 12,7 mm. Okrem toho tuniské stroje dostali obranné systémy, ktoré slovenské stroje nemajú. Ide o protiraketový varovný systém AN/AAR-57, prijímač radarového varovania AN/APR-39A a pasívny laserový varovný systém AN/AVR-2B.   

Naopak Poľsko v roku 2014 najprv odmietlo neozbrojené stroje S-70i Black Hawk, paradoxne napriek tomu, že sa od roku 2009 vyrábajú v poľskej firme PZL Mielec. Po určitých peripetiách sa ale k nemu znovu vrátilo. Situácia sa totiž zmenila už koncom roka 2015. Firmu Sikorsky za 9 miliárd USD kúpil jej momentálny vlastník Lockheed Martin. V roku 2016 tak bola k dispozícii komerčne dostupná ozbrojená verzia a Poľsko sa ochotne podieľalo na vývoji S-70i. Jeho výsledkom je okrem iného špeciálny nosný systém určený pre  inštaláciu zbraní a prídavných palivových nádrží. Vznikol evolúciou nosného systému ESSS (External Stores Support System), čo sú dve pomocné krídla so štyrmi závesnými pylónmi.

Samotný výrobca teraz v rámci programu Battlehawk ponúka tri modernizačné kity pre ozbrojenie Black Hawku, ktoré sa líšia cenou, druhom použitej výzbroje a potrebou zásahov do vybavenia vrtuľníka:

• Level 1 - pri zachovaní plnej prepravnej kapacity počíta len s integráciou dopredu namierených hlavňových zbraní a neriadených rakiet spolu s elektro-optickou pozorovacou vežou pod prednou časťou vrtuľníka.
• Level 2 - pri prepravnej kapacite až 11 plne vybavených vojakov podľa hmotnosti nesenej výzbroje umožňuje integrovať protitankové riadené strely spolu s neriadenou výzbrojou na vnútorných pylónoch ESSS.
• Level 3 - počíta so zástavbou otočnej veže s 20mm kanónom pod trup pričom už dochádza k výraznej redukcii priestoru v pilotnej kabíne a celkovej prepravnej kapacity.

Hovorkyňa MO SR D. Capáková pritom o vrtuľníkoch Black Hawk na jednej strane hovorí, že „Ministerstvo obrany SR plánuje ich ďalšie upgrady na zvýšenie súčasných spôsobilostí. Pripravuje sa napríklad dozbrojenie vrtuľníkov guľometmi z oboch strán, tak, aby boli spôsobilé poskytnúť pozemným silám podporu. A nie sú nám známe žiadne dôvody, ktoré by bránili vykonať takéto upgrady v budúcnosti, či už z technických alebo iných dôvodov.“

Na druhej strane že „obstaranie vrtuľníkov UH-60M Black Hawk sa realizuje prostredníctvom amerického vládneho programu FMS, teda maximálne transparentne a za najnižšie ceny, komunikujeme len so zástupcami vlády USA, nie priamo s výrobcom.“ Takéto informácie vzbudzujú obavy, že MO SR v skutočnosti nemá nič pripravené.

Přílet prvních UH-60M na Slovensko

Otázkou je ako by prípadná snaha MO SR ozbrojiť 9 vrtuľníkov vyzerala v kontexte riešenia, pre ktoré sa rozhodlo Maďarsko a to aj s ohľadom na cenu. Maďarsko si v Ruskej federácii nechalo repasovať svoje vrtuľníky Mi-24 V/P, ktoré v počte 8 kusov plánuje využívať minimálne do roku 2025. Okrem toho nakúpilo 16 viacúčelových vrtuľníkov Airbus Helicopters H225M Caracal, ktoré sú väčšie ako Black Hawk, ako aj 20 ľahkých viacúčelových vrtuľníkov Airbus Helicopters H145M. Od nich odvodené stroje v počte 427 kusov používajú aj americké ozbrojené sily pod označením UH-72A Lakota a uvažuje o nich aj Česká republika.

Maďarské stroje H225M aj H145M budú vybavené integrovaným bojovým systémom HForce, ktorý im umožní použiť celú škálu zbraní určených pre útočné vrtuľníky – hlavňové zbrane, neriadené rakety aj ich navádzané modifikácie, protilietadlové strely Mistral a výkonné protitankové riadené strely MMP (Missile Moyenne Portée), resp. verziu s predĺženým doletom MLP (Missile Longue Portée), ktorá má od roku 2021 na útočných helikoptérach Airbus Tiger nahrádzať americké strely Hellfire. Maďarsko iste utráca pozoruhodne veľa peňazí, ale v rámci svojej premyslenej stratégie obnovy a modernizácie ozbrojených síl bude mať okrem iného najväčšie a najmodernejšie vrtuľníkové letectvo v strednej a východnej Európe.     

Naopak slovenské stroje UH-60M na rozdiel od  zdravotníckych vrtuľníkov MEDEVAC nechráni pomyslene ani červený kríž. Americké ozbrojené sily pritom po skúsenostiach z vojen na strednom východe zvažovali  ozbrojenie aj zdravotníckych helikoptér napriek tomu, že by to odporovalo Ženevským Konvenciám.

Úplným protikladom slovenských neozbrojených vrtuľníkov Black Hawk v aktívnej službe sú stroje amerických špeciálnych síl (konkrétne 160th Special Operations Aviation Regiment) MH-60L DAP (Direct Air Penetrator). Tieto stroje však už vôbec neplnia transportné úlohy, pretože ich nosnosť aj prepravný priestor sú úplne využité na nesenie rôznych zbraní a munície.

Iným príkladom je 12 kolumbijských AH-60L Arpía IV, ktoré si v závislosti od hmotnosti nesenej výzbroje zachovávajú možnosť prepravovať výsadok. Napriek tomu, že si táto (izraelská) modifikácia vyžiadala minimálne zásahy do konštrukcie stroja a pilotnej kabíny, svojou výzbrojou sa môže vyrovnať útočným helikoptéram.

Black Hawk je  však možné ozbrojiť aj stand off zbraňami, ktoré jeho bojové možnosti posúvajú za hranicu potenciálu útočných vrtuľníkov ako takých.

Účelom tohto článku je predovšetkým rozobrať aktuálne možnosti ozbrojiť UH-60M, ktoré sa bežne používajú alebo sú v súlade so svetovými trendmi, perspektívne a dostupné.

V polovině roku 2018 slovenská armáda již měla čtyři Black Hawky

Guľomety

Základnou výzbrojou vrtuľníkov UH60 po ich zavedení do výzbroje koncom 70. rokov minulého storočia boli guľomety M60D kalibru 7,62×51 mm NATO. Zbraň počas svojej služby vo vietnamskej vojne excelovala na fixných inštaláciách, pri použití na vozidlách a v letectve. Problémy boli pri jej pechotnom využití z dôvodu nižšej spoľahlivosti pri znečistení a určitého nepohodlia pri prenášaní na väčšie vzdialenosti. Americká armáda sa preto rozhodla pre ich všeobecnú zámenu za guľomety M240 a zdalo sa, že guľomet M60 odíde do histórie. V roku 2015 sa ale dočkal určitej reinkarnácie v atypickom tendri dánskej armády na zámenu Maskingevær M/62 (MG3). Verzia M60E6 vo finále porazila vtedajšiu horúcu novinku – nemecký guľomet HK 121.

Odvtedy sa však oba guľomety výraznejšie nepresadili, keď HK 121 sa tesne pred začiatkom veľkosériovej výroby pre Bundeswehr dostal do problémov kvôli údajnej nepresnosti. Dánska armáda ale pri zámene MG3 požadovala práve lepšiu kontrolu zbrane  s nižšou kadenciou (500-650 rán za minútu oproti 1200 MG3) v rôznych streleckých polohách, úsporu munície, vyššiu presnosť a tým aj redukciu rizika vzniku vedľajších škôd, čo sa vo finále podarilo splniť M60E6.

Treba dodať, že guľomety M60E4 používali v malom množstve aj špeciálne jednotky českej armády a vyjadrovali s nimi spokojnosť.

Obstaranie guľometov M60, ktoré už americké ozbrojené sily  armáda nepoužívajú by mohlo byť najlacnejšou, prípadne aj bezplatnou možnosťou vyzbrojenia UH60M formou ich delimitácie zo skladov, kde sú teraz uložené.

Už v roku 1977 si americká armáda ako náhradu M60 vybrala guľomet M240 (belgický FN Mag 58). Dôvodom boli porovnávacie skúšky s verziou M60E2, kde bola hlavným kritériom spoľahlivosť. Obe zbrane vystrelili počas testov 50 000 rán. FN Mag 58 počtom vystrelených rán bez zaseknutia 2962  výrazne prevýšil 846 rán M60E2, prípadne 215 rán referenčného M219. V prípade počtu rán vystrelených bez závažnejšej závady zbrane bol pomer 6442 proti 1669 M60E2 resp. 1090 M219. Od roku 2004 sa na amerických vrtuľníkoch používa vylepšená verzia M240H s kadenciou zníženou na 550-650 rán za minútu, predtým M240D (možnosti 650-750, 750-850, 850-950 rán za minútu).

Tretím typom guľometu kalibru 7,62 mm je šesťhlavňový gatling M134 Minigun. Táto zbraň bola zavedená do výzbroje už počas vietnamskej vojny s kadenciou 2000-6000 rán za minútu. Neskôr bola zdokonalená spoločnosťou Dillon Aero a označená M134D. Rýchlosť paľby je štandardne 3000 rán za minútu a obsah zásobníkov je od 1500 do 4400 nábojov. Zásadne sa zvýšila spoľahlivosť zbrane a poklesla jej hmotnosť. Okrem pohyblivej inštalácie vo dverách strelca za pilotnou kabínou sa používa aj fixná inštalácia (avšak mimo pylóny ESSS) pre streľbu dopredu, ktorá našla využitie na vrtuľníkoch MH-60L DAP a pravdepodobne aj vrtuľníkoch určených pre Spojené arabské emiráty. K dispozícii je aj iná modernizácia M134G od výrobcu Garwood Industries, ktorý považuje za optimálnu kadenciu 3200 rán za minútu.

Kulomet GAU-21 a mingun M134 v akci

O potrebe vyzbrojiť vrtuľníky aspoň guľometmi hovoril svojim spôsobom aj slovenský minister obrany P. Gajdoš už v roku 2017. Pre doplnenie treba uviesť, že česká armáda vyzbrojila svoje vrtuľníky Mi-171š pred nasadením v Afganistane trojicou ruských guľometov PKM, čo bolo v danej chvíli zrejme najrýchlejšie lacné a efektívne riešenie s využitím dostupného materiálu.

Nevýhodou guľometov kalibru 7,62 mm je nižší účinný dostrel. Použiteľné sú skôr len na umlčanie protivníka napríklad bezprostredne v miestach výsadku. Preto aj česká armáda zvažovala ich náhradu za belgické guľomety kalibru 12,7×99 mm  FN M3M. Ide o modifikáciu dlhovekej a úspešnej zbrane Browning M2. Pod označením GAU-15/A, GAU-16/A alebo GAU-18/A tieto guľomety typicky používajú americké vrtuľníky HH-60/MH-60 Pave Hawk na podlahe vo dverách nákladovej kabíny (v kombinácii s guľometmi M134 za pilotnou kabínou).

Na svetovom zbrojnom trhu je tiež široká ponuka zbraňových kontajnerov s týmto guľometom. V roku 2016 bol napríklad v Poľsku na výstave MSPO predvedený S-70i Black Hawk s belgickým kontajnerom, ktorý kombinuje 12,7mm guľomet so 400 nábojmi a 3 neriadené 70mm rakety. Guľometné kontajnery sú však skôr určené pre ľahšie lietadlá a vrtuľníky.

Ak je na vrtuľníku Black Hawk požadovaná vyššia hustota paľby veľkokalibrových guľometov nasadzuje sa trojhlavňový gatling GAU-19 (GECAL 50). Aktuálne je k dispozícii odľahčená verzia GAU-19/B s hmotnosťou asi 48 kg oproti 63 kg verzie GAU-19/A.  Kadencia je 1300 rán za minútu a zbraň je zásobovaná z nábojových pásov obsahujúcich od 500 do 1200 kusov munície. Účinný dostrel je okolo 1800 m. Zbraň je údajne schopná vypáliť až 40 000 nábojov bez poruchy, preto sa po vystrelení 35 000 rán vykonáva servis.

Určitou nevýhodou náboja 12,7×99 mm oproti 7,62mm je samozrejme jeho vyššia hmotnosť, čo v konečnom dôsledku znižuje nosnosť vrtuľníka. Na tento problém sa však našlo čiastočné riešenie - začiatkom apríla 2019 objednala americká námorná pechota 2,4 milióna nábojov 12,7×99 mm s polymérovými nábojnicami od firmy MAC, LLC. Dá sa tým ušetriť až 25 % hmotnosti pôvodných nábojov, niektoré zdroje ale udávajú až 45 % (!).   

Okrem dverí nákladovej kabíny možno GAU-19 inštalovať aj pod ESSS. Na jeho vnútorných pylónoch by v kombinácii s M134 mali tvoriť výzbroj vyššie zmienených strojov Spojených arabských emirátov. Boli tiež s obľubou využívané na vrtuľníkoch Arpía I,II a III. Pre najnovší model sa však kolumbijské velenie rozhodlo hľadať ešte účinnejšiu zbraň.

Kanón M621

Kanóny

Ako priameho konkurenta GAU-19 predstavuje spoločnosť Nexter Group svoj kanón M621, ktorý  používa muníciu 20x102mm (rovnakú ako kanón M61 Vulcan na F-16). Pre letectvo sú k dispozícii tri verzie. THL 20 je určený pre vežovú zástavbu pod trup vrtuľníkov a poskytuje odmer 180°. NC621 POD je podvesný kontajner so 180 kusmi munície určený pre vrtuľníky aj ľahké lietadlá. Nakoniec SH20 je kanón určený pre dverové inštalácie vo vrtuľníkoch. Práve takéto použitie 20mm kanóna ako palubnej zbrane má vo francúzskom letectve dlhú tradíciu.

Začínalo sa ešte s nemeckými leteckými kanónmi Mauser MG 151/20, ktoré boli inštalované do historických typov vrtuľníkovej techniky a použité v Alžírsku. Francúzske skúsenosti na základe vlastného vývoja využila Juhoafrická republika, ktorá tieto zbrane inštalovala do helikoptér Alouette III, rovnako ako Portugalsko a Rodézia. Výhodou 20mm kanónu oproti guľometom je väčší dostrel ako aj možnosť pôsobiť proti obrnenej technike predovšetkým pri paľbe na slabšie pancierované partie pod výhodnými uhlami. Práve kanón M621 si vybrala Kolumbia pre svoj stroj AH-60L Arpía IV. Okrem toho sa používa aj na indických vrtuľníkoch HAL Rudra (ozbrojený Dhruv), HAL Light Combat Helicopter a modernizáciách Mi-24, napríklad pre Alžírsko a Azerbajdžan.

Zaujímavé riešenie pre Black Hawk v transportnej konfigurácii priniesla izraelská firma Duke Airborne Systems. Ide o výsuvnú zbraňovú stanicu s kanónom používajúcim programovateľnú muníciu 25x59mm  optimalizovanú pre vzdušný výbuch.

V podvese pod pylónom ESSS je možné niesť 30×113mm kanón M230, známy z použitia na vrtuľníkoch AH64 Apache/Guardian. Kanón má kadenciu okolo 625 rán za minútu a efektívny dostrel asi 1500 m. Bez munície váži asi 56 kg. Aktuálne sú k dispozícii tri druhy streliva M789 HEDP (High Explosive Dual Purpose), M799 HEI (High Explosive Incendiary) ako aj M788 TP (Target Practice). Momentálne sa kladie dôraz na použitie M799 s menšími potenciálnymi kolaterálnymi škodami. Prebíja asi 25 mm pancier a na stojacu nechránenú živú silu má smrtiaci polomer okolo 1,5 m.

Na Black Hawk bol dokonca inštalovaný aj mierne upravený kanón  Mk 44 Mod 0 Bushmaster II pre streľbu prieraznou muníciou Mk 248 Mod 1 typu Armor-Piercing Fin-Stabilised Discarding-Sabot Tracer. Túto zbraň kalibru 30×173 mm používa aj české KBVP Pandur II (resp. dá sa dať do Turra30). Na Black Hawku bol umiestnený do dverí nákladovej kabíny paralelne so smerom letu. Stalo a to v rámci programu RAMICS (Rapid Airborne Mine Clearing System).

Kanón mal teda strieľať protipancierovou muníciou so stopovkou na námorné míny položené v plytkej hĺbke a ničiť ich rýchlo a s malými nákladmi. Toto určenie pôsobí ako kamufláž, dá sa predpokladať, že skutočnými cieľmi by sa nakoniec mali stať iné prostriedky asymetrického vedenia námorných bojov ako napríklad rôzne poloponorné člny alebo miniponorky či už v Hormúzskom prielive, pri pašovaní drog a podobne. 

M-139 Volcano

Protitankové míny

Vrtuľník Black Hawk je v amerických ozbrojených silách jediným vzdušným prostriedkom schopným niesť mínovací systém M-139 Volcano. Štandardne pozostáva zo 160 kanistrov M87, z ktorých každý obsahuje päť protitankových mín GATOR a jednu protipechotnú mínu. Slovensko je ale signatárom Ottawskej dohody o zákaze použitia, skladovania, výroby a prevodu protipechotných mín a ich zničení. K dispozícii je však aj kanister M87A1, ktorý obsahuje 6 protitankových mín. Tie sú podľa taktickej situácie postupne zničené programovanou autodeštrukciou za 5 hodín, 48 hodín alebo 15 dní. Vrtuľník Black Hawk ich kladie zhruba pri rýchlosti od necelých 40 do 220 km/h a z výšky minimálne 1,5 m.

Všetky kontajnery môžu byť pri  maximálnej rýchlosti vyprázdnené za 17 sekúnd, kolmo na smer letu. Vytvorí sa tak mínové pole (960 mín) s dĺžkou 1100 metrov a šírkou 120 metrov. V prípade obratu vrtuľníka na kontrakurz vo vzdialenosti 200 metrov od pôvodnej trasy letu teda jeden vrtuľník vytvorí nesúvislé mínové pole s  rozmermi 550×320 metrov. Pokiaľ ide o dostupnosť systému, vyrábal sa v priebehu januára až júla 1995 v spoločnosti Brunswick Corp. a prvá jednotka ním bola vybavená v auguste 1995. Potom sa aj dlhšiu dobu nepoužíval ale zhruba na prelome rokov 2016-17 bol vyňatý zo skladov a znova nasadený.

Treba dodať, že mínovanie protitankovými mínami z vrtuľníkov sa v bývalej ČSĽA uplatnilo už na historickom type Mi-4, ktorý bol zo ZSSR dodaný v roku 1956.  

Neriadené rakety a ich modifikácie

Vrtuľník Black Hawk najčastejšie používa 70 mm neriadené rakety Hydra 70, prípadne kanadské CRV7 v blokoch neriadených rakiet na 19 prípadne 7 rakiet.

Neriadené rakety Hydra 70 majú účinný dostrel 8000 m (10 500 m za optimálnych podmienok). Podľa druhu a určenia hlavice je k dispozícii 12 možných zapaľovačov a veľký počet hlavíc. Ide o vysokovýbušné, kumulatívne, priebojné, osvetľovacie (v optickom aj v infračervenom spektre), zadýmovacie a cvičné. Protipechotné hlavice nesú až 2500 flešiet s hmotnosťou od 1,3 g.

Kanadské raketa CRV7 bola zavedená začiatkom 70. rokov ako kompatibilná a zdokonalená verzia amerických rakiet a  dnes je preferovaná mnohými členskými štátmi NATO. Ako prvá neriadená raketa mala dosť energie na prebitie štandardného úkrytu leteckej techniky krajín Varšavskej zmluvy. Pre takýto účel a na ničenie zodolnených betónových stavieb je dnes k dispozícii semi-armor-piercing high-explosive incendiary (polopriebojná vysokovýbušná zápalná)  hlavica WDU-50001/B "Anti-Bunkerette". Zaujímavosťou je protitanková hlavica FAT s piatimi tungstenovými flešetami, ktoré majú na vzdialenosť 3000 m prebíjať stropný pancier tankov T-72 (používa ČR a SR).  

Pri streľbe zo stíhacieho lietadla CF-18 Hornet má neriadená raketa CRV7 menší rozptyl – 3 miliradiány ako kanón M61 Vulkan (používa sa na F-16) s 8 miliradiánmi, prípadne referenčný kanón GAU-8 lietadla A-10 s 5 miliradiánmi. Pre pomaly letiace stroje ako vrtuľníky sú pre rakety CRV7 k dispozícii dva nové motory so zníženým vývojom dymu, čo uľahčuje pilotáž a kontrolu výsledkov streľby.

Trendom uplynulého obdobia je však transformácia neriadených rakiet pomocou modernizačných kitov na lacné riadené strely, väčšinou s laserovým navádzaním. Príčinou je zníženie rizika vedľajších škôd - z podobného dôvodu sa rozhodli krajiny,  ktoré podpísali Konvenciu o kazetovej munícii z Osla nepoužívať neriadené rakety s kazetovou hlavicou. Tiež sa objavila potreba použiť takéto malé a lacné riadené strely napríklad na bezpilotných lietajúcich prostriedky, ľahkých helikoptérach, prípadne  pozemných platformách. Prispeli k tomu aj praktické skúsenosti z nedávnych bojov proti Islamskému štátu, kedy mali piloti irackých ľahkých vrtuľníkov problém zasiahnuť jednotlivými neriadenými raketami pohyblivé ciele typu SVBIED (improvizované výbušné zariadenie vo vozidle riadenom samovražedným útočníkom).

Neřízené rakety Hydra 70

Naopak Ruská federácia evidentne stratila v Sýrii útočný vrtuľník aj s posádkou pri streľbe neriadeným raketami salvou, kedy jedna z nich zlyhala a dostala sa do kontaktu s chvostovou časťou stroja. Rusi sa snažili pripísať stratu na účet protitankovej riadenej strely TOW, ktorá sa vtedy začala vo veľkom počte objavovať v rukách protivládnych síl. Prejavili sa aj problémy vrtuľníku Mi-28N, kedy pri streľbe salvou neriadených rakiet pri malej rýchlosti alebo výške dochádzalo k pumpáži motorov.

Rusko používa hlavne 80mm rakety S-8, najmodernejšou je verzia S-8OFP1 úspešne otestovaná v Sýrii. Rusko sa tiež nevzdalo na svojich vrtuľníkov použitia neriadených rakiet S5 kalibru 57 mm a S13 kalibru 122 mm – minulý rok bola objednaná výroba verzie S13DF s termobarickou hlavicou s ekvivalentom 40 kg TNT. Pre všetky tieto typy sa navrhuje systém laserového navedenia a riadenia roja až 7 rakiet za letu UGROZA (doslovne z ruského Hrozba - označenie riadených verzií rakiet S-5Kor, S-8Kor, S-13Kor z ruského корректируемые - korigovateľné).

Treba dodať, že hlavnou zbraňou vrtuľníkov ruskej výroby sýrskych vládnych síl počas občianskej vojny boli letecké bomby a to aj improvizované, ktoré sa na západných helikoptérach nevyskytujú.

Pokiaľ ide o riadené 70mm rakety, tieto vznikali úpravou neriadených rakiet Hydra 70 a CRV7.  Výnimkou je veľmi perspektívna turecká strely Roketsan Cirit, ktorá je kompatibilná s blokmi pre vypúšťanie 70mm neriadených rakiet ale nevyužíva ich pôvodné komponenty. Ide o vývoj úplne novej rakety, ku ktorému sa pripojil nadnárodný európsky výrobca rakiet MBDA Missile Systems. K dispozícii je okrem viacúčelovej hlavice (určenej ako protipancierová, protipechotná a zápalná) aj vyskovýbušná a termobarická hlavica. Dosah je 1,5-8 km z leteckých, pozemných a námorných platforiem.

Na trhu je aj veľký počet modernizačných kitov pre premenu 70mm rakiet na riadené strely. Začiatkom apríla 2019 si napríklad americké námorníctvo objednalo tisíce kusov navádzacích kitov APKWS (Advanced Precision Kill Weapon System) of firmy BAE Systems.

Pritom samo americké námorníctvo vyvinulo na báze rakety Hydra 70 strelu LOGIR (Low-Cost Guided Imaging Rocket), ktorá však má infračervenú hlavicu typu fire-and-forget. Používa sa aj v mobilnom systéme pobrežnej obrany juhokórejskej námornej pechoty Bigung.

Firma Lockheed, pod ktorú teraz patrí výrobca vrtuľníku Sikorsky ponúka kit DAGR (Direct Attack Guided Rocket). DAGR je plug and play kompatibilný s ťažšou protitankovou riadenou strelou Hellfire a jej odpaľovacím zariadením M299, pričom je ich možné nabiť v pomere 4:1.

Americko-izraelské konzorcium ATK/Elbit zase ponúka strelu GATR-L (Guided Advanced Tactical Rocket – Laser) a firma Raytheon TALON.

V Kanade vyvinuli raketu CRV7-PG, ktorá kombinuje presné laserové navedenie s vyššie zmienenou hlavicou typu FAT (Flechette Anti-Tank) a považujú ju za lacnú alternatívu pre protitankové riadené strely.

Z európskych riešení je k dispozícii RPM (Roquette à Précision Métrique) od Thales Group a SAL-Laser Guided Rocket (FZ275 LGR) od menšej belgickej firmy Forges de Zeebrugge, ktorú však už tiež zastrešuje Thales. Túto strelu si otestovali maďarskí piloti vo Švedsku, kde s ňou úspešne zasiahli cieľ na vzdialenosť 4,5km (maximálny dostrel 6 km, kruhová odchýlka v cieli CEP je 1 meter). Stalo sa to v rámci testovania systému HForce.  Neriadené zbrane boli už predtým odskúšané v Maďarsku na základni Pápa.

Hellfire je nejrozšířenější protitanková střela současnosti

Protitankové riadené strely  

Lockheed Martin ponúka v rámci Level 2 upgradu na Battlehawk integráciu protitankových riadených striel TOW (Tube-launched, Optically tracked, Wire-guided), protitankovú strelu  navádzanú po drôte. Už v roku 1989 však bola navrhnutá aj prvá bezdrôtová verzia strely a intenzívne sa priebehu rokov vyvíjala aj fire and forget (vystreľ a zabudni) spôsobilosť pre jednotlivé verzie striel TOW, neboli však vyrábané. Maximálny dosah 4500 m má v súčasnosti TOW-2B  určená pre top-down attack, kedy výbuchom formovaný projektil, resp. penetrátor prebíja slabší stropný pancier obrnenej techniky. Rýchlosť letu je štandardne 278 metrov za sekundu. Protitankové riadené strely TOW však napríklad americká námorná pechota vyradila z používania na všetkých svojich lietajúcich platformách už v roku 2013. Preto sa nezdá byť príliš perspektívnym riešením.

Zastúpila ju ťažšia protitanková riadená strela Hellfire, ktorá má väčší dostrel minimálne 8 km, nadzvukovú rýchlosť 1,3 Mach alebo 445 metrov za sekundu a poloaktívne laserové navádzanie. Neskôr bola vyvinutá aj verzia s aktívnym samonavedením pomocou milimetrového rádiolokátoru umiestneného priamo v strele. Určitou nevýhodou je  ale jej vyššia cena. Strelu používajú aj bezpilotné lietajúce prostriedky a okrem kumulatívnej tandemovej hlavice sa teraz používa aj termobarická a trieštivotrhavá. Variantou strely je RBS 17 používaná v systéme švédskej pobrežnej obrany. Ideovo ovplyvnila britské letecké strely Brimstone a Brimstone 2.

Strely Hellfire budú pravdepodobne spolu AGM-65 Maverick a BGM-71 TOW postupne nahrádzané strelou s duálnym navádzaním  AGM-179 Joint Air-to-Ground Missile, ktorá je už v malosériovej výrobe. 

Alternatívou k strele Hellfire sú izraelské protitankové riadené strely Spike, ktorých existuje široké  spektrum. Vývoj sa začal od najvýkonnejšej z nich, Spike NLOS (Tammuz) a to už bezprostredne po Yom Kippurskej vojne v roku 1973. Izraelskí tankisti vtedy nedostali očakávanú blízku leteckú podporu a rozvinutím ich prevahy v presnej streľbe na dlhé vzdialenosti tak mal byť prostriedok schopný presne ničiť ciele mimo priamu viditeľnosť. Je pozoruhodné, že podobnú technologickú výzvu v 70. rokoch prijali. Každopádne v roku 1981 už bola k dispozícii prvá generácia strely. V roku 2011 bola potom priznaná existencia prakticky jediného aktívneho raketového tanku Pereh na podvozku  Magach 5 (vychádza z M48A5 neskoršie verzie Magach z M60), ktorý prepravuje 12 striel NLOS a má len atrapu tankového kanóna. Postupne sa tieto strely začali objavovať na stále ľahších a mobilnejších platformách, Napríklad navádzací komplex spolu s ôsmimi raketami s váhou asi 1350 kg bol umiestnený na hybridnú elektrickú buginu Tomcar TE6. Výlučne na tichý elektrický pohon je schopná prejsť 40 km a ovládací pult je možné umiestniť 500m od vozidla.

Jej celková váha aj raketami je údajne len 1780 kg čo umožňuje ľahkú prepravu vzduchom, vrátane v podvese pod UH-60 Black Hawk. Dostrel strely NLOS je bežne udávaný na 25 km (verzia Tammuz 4 okolo 30 000 m), čo  podstatne prevyšuje dostrel protilietadlových systémov veľmi krátkeho dosahu. Navedenie v počiatočnej fáze letu zrejme prebieha prvých 8 km po optickom vlákne ako pri ostatných strelách Spike, potom pomocou rádiodatalinku, pričom strela vyhľadáva cieľ EO-IR/CCD senzorom (electrooptical and infrared/CCD). Tammuz 5 bude mať pravdepodobne duálny senzor EO-IR/CCD  SAL (semi-active laser) čo zvýši univerzálnosť strely. Najvýkonnejšia ruská protitanková riadená strela Hermes-A má tiež kombinovanú infračervenú a laserovú navádzaciu hlavicu a dostrel minimálne 15 až 20 km, nad túto hranicu musí už momentálne spolupracovať s predsunutým stanovišťom. Špekuluje sa o dostrele 100 km pri rádiovom navádzaní dvojstupňovej verzie.

Otázka je, či by práve výber striel Spike NLOS nebol ideálnym riešením pre SR, keďže aj malému počtu vrtuľníkov aktuálne bez ochranných systémov by umožnil relatívne bezpečne splniť aj náročné úlohy. Každopádne vybrali si  ich kolumbijské ozbrojené sily pre svoje vrtuľníky AH-60L Arpía IV spolu s menej výkonnými verziami Spike LR a ER, ktoré sú navádzané len pomocou optického vlákna a majú menší dostrel. Zaujímavé je, že Arpía IV, ktorá je vybavená izraelskou elektronikou (Rafael Toplite III FLIR senzor, helmový Elbit ANVIS HUD 24T) má mať zachovanú možnosť použiť celý diapazón zbraní predchádzajúcich modelov  Arpía I, II a III a to doslova od striel Hellfire po guľomety M219. Strelu Spike LR používa aj české KBVP Pandur II.

Protilietadlové riadené strely

Účelom rozmiestnenia protilietadlových riadených striel na vrtuľníkoch je vzdušný boj nielen s lietadlami s pevným krídlom a helikoptérami, ale v poslednej dobe aj bezpilotnými lietajúcim prostriedkami, vrátané kamikadze dronov a inej riadenej munície s dostatočnou signatúrou.

Americké MH-60L DAP špeciálnych síl majú pri letoch nad územím vyspelého  protivníka integrované letecké strely veľmi krátkeho dosahu kategórie MANPADS AIM-92 Stinger. Podobne to vidia aj Poliaci, ktorí pre svoje vrtuľníky S-70i Black Hawk vybrali nielen domáci MANPADS Grom, ale aj oveľa väčšiu a  výkonnejšiu protilietadlovú strelu krátkeho dosahu AIM-9 Sidewinder (používa sa na F-16).

Delilah; větší foto / KGyST, CC BY 3.0

Riadená strela s plochou dráhou letu Delilah

Najambicióznejším spôsobom vyzbrojiť vrtuľník Black Hawk je integrácia malej izraelskej riadenej strely s plochou dráhou letu Delilah. Má hmotnosť 187 kg, z čoho 30 kg pripadá na bojovú hlavicu. Strela má dĺžku 2,71 m a priemer tela 33 cm. Rozpätie krídel je 1,15 m. Lieta podzvukovou rýchlosťou 0,3-0,7 Mach, v terminálnej fáze letu pri strmhlavom lete z výšky 8,5 km na cieľ dosahuje rýchlosť 0,85 Mach. Navádzanie je kombinované inerciálne a družicové respektíve pomocou CCD/IIR senzora. Dostrel je 250km. Pôvodne bola strela určená pre lietadlá s pevným krídlom F-16 a Kurnass 2000 (izraelská modernizácia F-4E Phantom II).

Neskôr sa objavila aj pozemná (Delilah GL) a námorná verzia, ako aj verzia pre helikoptéry,  určená predovšetkým pre Black Hawk. Strela je aktuálne s úspechom používaná proti sýrskym a iránskym cieľom, vrátane systémov protivzdušnej obrany. Deklaruje sa zničenie komplexov SA-2, SA-5, SA-17 či SA-22, rádiolokačnej techniky a súvisiacich objektov infraštruktúry. Je však otázkou do akej miery by zavedenie takejto zbrane zvlášť vo vrtuľníkovej verzii bolo opodstatnené pre slovenské ozbrojené sily.

Okrem toho sa na vrtuľníkoch Black Hawk objavuje aj námorná výzbroj určená proti lodiam a ponorkám, čo už však presahuje rámec článku.

Momentálne je potrebné neozbrojeným strojom UH-60M slovenských ozbrojených síl, ktoré sú navyše bez obranných systémov popriať pokojnú službu, ktorá bude obmedzená mierovým výcvikom. Úlohy, ktoré sú teraz schopné plniť by zvládli aj oveľa lacnejšie osvedčené a spoľahlivé ľahké civilné vrtuľníky.

Zdroj: Armádní noviny, American Special Ops, US Ordnance, Defence-Blog, Army.mil, Military, Axis History, Strategy Page, Tacairnet, Defense Update